Parný stroj je tepelný piestový motor meniaci tepelnú energiu vodnej pary na mechanickú prácu odvádzanú priamo z piestnej tyče (parné čerpadlo), alebo najčastejšie prostredníctvom kľukového mechanizmu z hriadeľa. V súčasnosti sa parné stroje používajú už len ojedinelo (parné lokomotívy, lokomobily), pretože boli nahradené parnými turbínami, spaľovacími motormi, elektromotormi.

História parného stroja:
Využitím vody a pary na pohon rôznych strojov, mechanizmov aj hračiek sa už tri storočia pred Kristom zaoberal mechanik Ktesibios a preslávený filozof a matematik Archimedes. Myšlienka využitia pary potom na dlho zapadla, a tak až od 17. storočia došlo k znovuoživeniu pokusov. Talian Giovanni Branca (1571–1645) uviedol v roku 1629 princíp parnej turbíny. Ďalšie zásluhy má vynálezca tlakového hrnca Francúz Denis Papin (1647–1712). V jeho stopách kráčali predovšetkým Angličania – autor „ohňového stroja“ Thomas Savery (asi 1650–1715) a jeho mladší krajan Thomas Newcomen (1663–1729) sa preslávili svojím „priateľom baníkov“. V obidvoch prípadoch išlo o atmosférické parné stroje, to znamená, že piest vykonával prácu, len keď naň pôsobil tlak atmosféry. Ďalšou nevýhodou bola aj prestávka, počas ktorej musel byť ochladzovaný, a tiež nadmerná spotreba paliva. Vďaka nej bola prevádzka strojov mimo baní prakticky nemožná. A tak sa dlho očakávaným motorom priemyselnej revolúcie stal až vynález dvojčinného parného stroja Jamese Watta (1736–1819). Ďalšie mená, ktoré je nutné spomenúť, sú Francúz Nicolas Joseph Cugnot (1725–1804; 1769 – parovoz), Richard Trevithick (1771–1833; aplikácia zdokonaleného Wattovho parného stroja na lokomotívu), George Stephenson (1781–1848; lokomotíva) a ďalší.