20 rokov spoločnosti JAVYS

Rozhovor s predsedom predstavenstva

RNDr. Peter Gerhart, PhD.    predseda predstavenstva

Dnes máme ambíciu tvoriť budúcnosť jadrovej energetiky

Spoločnosť JAVYS sa posunula od činností v zadnej časti cyklu jadrovej energetiky až po spoločnosť s ambíciou podieľať sa na nových inovatívnych jadrových projektoch. Predseda predstavenstva RNDr. Peter Gerhart, PhD., hovorí o mentálnom prerode, kľúčových momentoch aj o tom, prečo je budúcnosť spoločnosti nevyhnutne spojená s odvahou.

Pamätáte sa ešte na svoj prvý deň v prostredí, ktoré dnes poznáme ako JAVYS?

Pamätám si to pomerne presne. Bolo to 1. júla 2003, keď som nastúpil do Slovenských elektrární, do závodu VYZ, ktorý bol ich súčasťou a zabezpečoval aktivity spojené s vyraďovaním, nakladaním s RAO a VJP a ukladaním upravených nízkoaktívnych odpadov. Prvý deň prebiehal úplne štandardne – zdravotná prehliadka, vstupné školenie, predstavenie nadriadenému, ukázanie pracoviska. Prihlásil som sa na inzerát na pozíciu špecialistu pre nakladanie s rádioaktívnymi odpadmi v projekte vyraďovania JE A1. Už vtedy ma táto oblasť zaujímala, pretože predstavovala kombináciu technickej náročnosti, bezpečnostných aspektov a určitej „neprebádanej“ oblasti. Treba si uvedomiť, že v tom čase bola kultúra v Slovenských elektrárňach nastavená tak, že špecialistami sa často stávali bývalí riaditelia alebo námestníci a experti na vysokej úrovni. Ja som patril medzi najmladších, ktorí do tejto oblasti vstúpili „zdola“. A práve to mi paradoxne otvorilo obrovský priestor na učenie. Mojimi kolegami boli ľudia, ktorí mali za sebou desiatky rokov skúseností – odborníci, ktorí sa pohybovali aj v medzinárodnom prostredí. Spomeniem najmä pánov Pietrika, Adámka, Kršteníka či Hudcoviča. Pre mňa to bola druhá vysoká škola. Doslova som nasával každú ich diskusiu, každú poradu, každý argument. Toto bolo pre mňa jedno z najdôležitejších období, bolo formujúce. Každému by som prial zažiť takéto obdobie na počiatku pracovnej kariéry.

Vyraďovanie jadrovej elektrárne A1 patrilo k úplne špecifickým projektom – nielen technicky, ale aj tým, že išlo o oblasť, ktorá sa ešte len definovala. Ako ste túto fázu vnímali?

Vnímal som ju ako výnimočnú príležitosť. Treba si uvedomiť, že vyraďovanie v tom čase nebolo štandardizovanou disciplínou, tak ako je dnes. V roku 1979, keď federálna vláda ČSSR rozhodla o jej trvalom odstavení, nebola legislatíva, neexistovali detailné medzinárodné manuály, dokonca ani Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu ešte nemala jasne definované postupy, čo presne znamená vyraďovanie jadrového zariadenia. Až deväťdesiate roky toto začali pomaly meniť. Skutočný rozmach nastal až po roku 2000. Vyraďovanie JE A1 bolo v tomto zmysle „škola praxe“. Projekt síce napredoval, ale stále sa pohyboval v prostredí, kde sa veľa vecí tvorilo a riešilo za pochodu. To kládlo veľké nároky na analytické myslenie, diskusiu a schopnosť hľadať riešenia. Ja som nastúpil do Projektu uvedenia JE A1 do radiačne bezpečného stavu. Pamätám si porady, kde sa problém rozoberal do takého detailu, že až po hodinách diskusií vzniklo riešenie, ktoré malo logiku, technickú oporu aj praktickú realizovateľnosť. Pre mňa ako mladého človeka to bolo fascinujúce. Riešili sa otázky nasadenia ďalších technológií na spracovávanie RAO. Definovali sa postupy nakladania s kontaminovanými betónmi a zeminami. Hľadal sa priestor na vybudovanie integrálneho skladu. Samozrejme, principiálnou úlohou bolo zabezpečiť spracovanie a úpravu kvapalných RAO, resp. pripraviť opatrenia pre ich ďalšie bezpečné skladovanie. Zároveň sa už v tom období začali prvé diskusie o budúcom vyraďovaní JE V1. Nebolo to ešte dominantnou témou, ale časť odborníkov už tušila, že nás čaká ďalší veľký projekt. Diskutovali sa základné koncepty – napríklad, do akej úrovne bude elektráreň vyraďovaná. Podotýkam, že to bolo v situácii, keď drvivá väčšina ľudí neverila, že k vyraďovaniu JE V1 dôjde. Politický dôvod bol pre všetkých neakceptovateľný.

Rok 2006 priniesol vznik spoločnosti JAVYS ako samostatného subjektu. Ako ste tento moment vnímali zvnútra – ako človek, ktorý bol priamo súčasťou transformácie?

Zaujímavé je, že z môjho osobného pohľadu to nebol spočiatku dramatický zlom. Nebolo to tak, že by som vnímal „historický moment“. Prakticky som dostal dva listy – jeden o mojej delimitácii a druhý uvítací, že som zamestnancom novej spoločnosti. Samozrejme, v širšom kontexte to bol zásadný krok. JAVYS vznikla ako dôsledok privatizácie Slovenských elektrární a bolo potrebné oddeliť činnosti, ktoré súviseli s vyraďovaním, nakladaním s odpadmi a vyhoretým palivom. Každý z potenciálnych investorov mal iný pohľad na to, čo chce privatizovať a čo nie. Výsledkom bolo, že vznikol samostatný subjekt, ktorý tieto činnosti zastrešil. S odstupom času to hodnotím ako veľmi správne rozhodnutie. Ak by boli tieto činnosti rozdrobené alebo oslabené, JAVYS by nikdy nedosiahla dnešnú pozíciu. Integrovaný model – vyraďovanie, palivo, odpady, ukladanie – vytvoril základ pre odbornú aj trhovú silu spoločnosti. Z pohľadu atmosféry vo firme však treba povedať, že najmä starší zamestnanci cítili neistotu. Pýtali sa, čo bude ďalej, aká bude budúcnosť. Ja osobne som to tak nevnímal, pretože som bol plne ponorený do práce na projekte vyraďovania JE A1.

Transformácia z veľkej štátnej organizácie na menší, samostatný subjekt často mení aj kultúru riadenia. Pocítili ste nejakú konkrétnu zmenu v fungovaní?

Áno, a bola pomerne hmatateľná. Prvýkrát som napríklad videl generálneho riaditeľa priamo v Jaslovských Bohuniciach. To je detail, ale symbolicky veľmi dôležitý. V Slovenských elektrárňach bola hierarchia vzdialenejšia, zatiaľ čo v JAVYS sa riadenie priblížilo k výkonu. Zároveň vznikol pocit, že „to máme vo vlastných rukách“. Neboli sme už len časťou veľkého celku, kde sa musíme prispôsobovať globálnym plánom, ale organizáciou, ktorá si môže nastavovať vlastné priority. To prinieslo väčšiu zodpovednosť, ale aj väčšiu flexibilitu.

Ak by ste mali identifikovať kľúčové míľniky v histórii JAVYS, ktoré momenty považujete za najzásadnejšie z pohľadu smerovania spoločnosti?

Je ich viacero, ale niektoré sú skutočne určujúce. Prvým bol nástup vedenia, ktoré dalo spoločnosti jasnú formu a smer. Významnú úlohu tu zohral Peter Čižnár. Nastavili sa procesy, organizačná štruktúra a spôsob riadenia, ktorý v zásade funguje dodnes. Druhým, pre mňa osobne najzásadnejším, bol vstup do priestoru medzinárodných komerčných aktivít. JAVYS dovtedy fungovala najmä ako organizácia, ktorá „vykonáva, čo bolo treba, a čo tak trochu k nám samo prišlo“. Rozhodnutie vstúpiť na voľný trh znamenalo zásadný mentálny zlom. Ja som sa v tom čase presunul z pozície vedúceho odboru investícií, kde som „v zásade dával peniaze“, do pozície, kde som sa ich musel snažiť získavať. To je úplne iné nastavenie myslenia. Nie každý vedúci či pracovník ho zvládol či dokonca zvláda. Pre mňa to bolo náročné obdobie, ale zároveň veľmi formujúce. Pri pohľade dozadu možno povedať, že bez rozbehu komerčných projektov by sme dnes neriešili projekt pokročilého modulárneho reaktora. Pre spoločnosť bolo zásadným momentom systematické rozbehnutie vyraďovania JE A1 v jej druhej etape. To bol okamih, keď sa vyraďovanie stalo plnohodnotným projektom so všetkými atribútmi – plánovaním, riadením, kontrolou. A, samozrejme, ukončenie prevádzky JE V1 v rokoch 2006 a 2008. To bol obrovský psychologický aj profesionálny zlom. Ľudia, ktorí celý život prevádzkovali elektráreň, sa museli preorientovať na jej vyraďovanie. To nie je len technická zmena, to je mentálny prerod.

Práve tento „mentálny prerod“ – prechod od prevádzky k vyraďovaniu – je často spomínaný ako kľúčová výzva. V čom spočíval a ako sa prejavoval v praxi?

Bol to jeden z najnáročnejších procesov. Predstavte si človeka, ktorý celý život pracuje na zariadení s cieľom zabezpečiť jeho bezpečnú a spoľahlivú prevádzku. A zrazu, zo dňa na deň, má toto zariadenie rozoberať. Ten konflikt je vnútorný aj profesionálny. Niektorí ľudia sa s tým dokázali vyrovnať rýchlejšie, iní pomalšie. Reálny progres nastal až vtedy, keď začali prichádzať noví ľudia, ktorí nemali túto profesionálnu stopu či „citovú väzbu“ na prevádzku. Tí pristupovali k vyraďovaniu ako k štandardnému projektu – technickému problému, ktorý treba vyriešiť. A práve kombinácia skúseností starších a pragmatického prístupu mladších nakoniec umožnila posun vpred.

Ako sa za tie roky menil prístup k bezpečnosti – najmä v kontexte prechodu od prevádzky k vyraďovaniu a vplyvu medzinárodných udalostí?

Bezpečnosť bola vždy kľúčová. Nedá sa povedať, že by bola „vyššia“ alebo „nižšia“. To by implikovalo, že v minulosti nebola dostatočná, čo nie je pravda. To, čo sa mení, je rozsah a hĺbka. Po udalostiach ako Černobyľ alebo Fukušima sa postupne rozširujú požiadavky, pribúdajú nové normatívy, nové rozširujúce pohľady na kultúru bezpečnosti. Dnes je bezpečnosť komplexnejšia, viac vrstvená. Ale jej základný princíp – absolútna priorita – bol rovnaký aj pred dvadsiatimi rokmi.

Ak by ste mali dnes charakterizovať JAVYS po dvadsiatich rokoch existencie – kde sa spoločnosť nachádza a aký je jej charakter?

Mne to najviac pripomína život človeka. Spoločnosť prešla obdobím hľadania, rastu, dozrievania. Dnes je v štádiu, keď vie, kde je, rozumie svojej úlohe, ale zároveň má ambíciu ísť ďalej. Možno by som ju prirovnal k človeku okolo tridsiatky – má už niečo za sebou, ale stále má odvahu púšťať sa do nových vecí. A to je kľúčové. Pretože JAVYS dnes stojí pred projektmi, ktoré presahujú tradičné vyraďovanie. Hovoríme o nových jadrových zdrojoch, pokročilých reaktoroch, hlbinnom úložisku. To sú strategické výzvy.

Je podľa vás správne, že sa JAVYS púšťa do nových oblastí – napríklad výstavby nových jadrových zdrojov alebo pokročilých technológií?

Jednoznačne áno. Považujem to za nevyhnutné, dokonca strategické. JAVYS za dvadsať rokov akumulovala unikátne know-how – v oblasti vyraďovania, nakladania s odpadmi aj palivom. Sú tu ľudia, ktorí získali ohromné množstvo skúseností. Tieto skúsenosti by bola chyba nevyužiť. Zároveň je realita taká, že projekty vyraďovania majú svoj životný cyklus. A ak má spoločnosť dlhodobo fungovať a rozvíjať sa, musí mať nové výzvy. A úprimne – tvorba je vždy atraktívnejšia ako „búranie“. Aj keď vyraďovanie má svoj význam a odbornosť, budovanie nových projektov prináša inú energiu, motiváciu, silu. Preto je prirodzené, že JAVYS sa posúva od organizácie, ktorá „uzatvára minulosť“, k organizácii, ktorá spoluvytvára budúcnosť jadrovej energetiky na Slovensku.

Keď sa pozriete na celú túto cestu, čo považujete za najväčší prínos JAVYS pre Slovensko?

Schopnosť zvládnuť niečo, čo pred dvadsiatimi rokmi nemalo jasnú definíciu. Vyraďovanie jadrových zariadení, nakladanie s odpadmi, ukladanie, práca s vyhoretým palivom – to všetko sú oblasti, ktoré sú kritické pre bezpečnosť aj dôveryhodnosť jadrovej energetiky. JAVYS dokázala tieto činnosti nielen zabezpečiť, ale ich aj systematicky rozvíjať a posúvať na úroveň, ktorá je minimálne porovnateľná s medzinárodným štandardom. A dnes stojí pred ďalším krokom – využiť tieto skúsenosti na to, aby bola súčasťou budovania novej energetickej budúcnosti. To je prirodzené pokračovanie tejto cesty.