Skladovanie a ukladanie RAO
Podľa Atómového zákona musia všetky činnosti pri nakladaní s rádioaktívnymi odpadmi smerovať k ich bezpečnému uloženiu. Z toho dôvodu je zrejmé, že skladovanie a ukladanie RAO predstavuje veľmi významnú činnosť.
Pod pojmom skladovanie rádioaktívnych odpadov alebo vyhoreného jadrového paliva rozumieme dočasné umiestnenie týchto materiálov do priestorov, objektov alebo do zariadení umožňujúcich ich izoláciu, kontrolu a zároveň ochranu životného prostredia. Naproti tomu ukladanie RAO predstavuje ich trvalé umiestnenie do úložiska. Definícia úložiska RAO hovorí, že je to priestor, objekt alebo zariadenie na povrchu, alebo v podzemí, slúžiace na ukladanie RAO a umožňujúce ich izoláciu, kontrolu a ochranu životného prostredia. Pojem trvalé uloženie v sebe zahŕňa dôležitú podmienku minimalizácie prenosu starostlivosti a zodpovednosti za uložený materiál na budúce pokolenia.
Skladovanie nízkoaktívnych a stredneaktívnych RAO sa v súčasnej dobe bežne realizuje. Nielen RAO z JE, ale aj inštitucionálne RAO, sa zvyčajne skladujú v mieste svojho vzniku, alebo v zariadeniach špeciálne skonštruovaných pre tento účel. Pri dočasnom skladovaní (až niekoľko desiatok rokov) stále klesá rádioaktivita odpadov, čo uľahčuje neskoršiu manipuláciu s nimi. V priebehu doby skladovania taktiež môže dôjsť k zdokonaleniam v metódach úpravy a ukladania RAO, čo dovoľuje realizovať tieto činnosti na vyššej úrovni než v dobe vzniku týchto RAO.
Po skladovaní a úprave RAO prichádza na rad etapa ich ukladania. Existujú rôzne projekty trvalých úložísk, ktoré sa rozdeľujú do troch hlavných kategórií – úložiská povrchové, podpovrchové a hlbinné.
Povrchové úložiská slúžia na trvalé uloženie nízko a stredneaktívnych RAO počas doby dovoľujúcej predpokladať, že ešte budú stále vedené záznamy o lokalite a jej použití. To je dôležité z toho dôvodu, že povrchové úložiská sú ľahko dostupné a samotná lokalita úložiska by nakoniec mala byť uvoľnená k neobmedzenému využitiu. Úložisko má vždy niekoľko bezpečnostných bariér a monitorovací systém. Povrchové úložiská s inžinierskymi bariérami sú vo svete obvyklejšie, a trend je zvyšovať mieru inžinierskych bariér pri budovaní nových úložísk. Dôvodom je neustála snaha o zvyšovanie bezpečnosti a ochrany obyvateľstva a životného prostredia.
Podpovrchové úložiská predstavujú objekty na hranici priameho dosahu biosféry. Do tejto skupiny patria opustené a upravené banícke priestory, využívané na ukladanie RAO, a ďalej niektoré špeciálne budované stavby (baňa Richard v Českej republike).
S využitím hlbinných úložísk sa počíta hlavne pre vysokoaktívne RAO, ale aj pre nízko a stredneaktívne odpady. Platia pre ne obdobné kritériá ako pre hlbinné úložiská VJP a vysokoaktívnych RAO, samozrejme s ohľadom na skutočnosť, že nízko a stredneaktívne odpady majú výrazne kratšiu dobu nebezpečnosti a neprodukujú zvyškové teplo. Ako príklad hlbinných úložísk pre nízko a stredneaktívne odpady môžu slúžiť prevádzkované a projektované zariadenia v SRN (úložiská Asse, Morsleben a Konrad), v USA (zariadenia WIPP), vo Švédsku (úložisko Forsmark) a vo Fínsku (úložisko Olkiluoto). Zaujímavé riešenie bolo realizované v prípade švédskeho úložiska Forsmark, ktoré je vybudované pod morským dnom.
Pre úplnosť je treba doplniť aj iné spôsoby ukladania RAO. V minulosti niektoré krajiny ukladali nízkoaktívne RAO do mora. Išlo o ukladanie RAO vo vybraných lokalitách Severného atlantického oceánu v rokoch 1949 až 1982. Od roku 1983 je v platnosti moratórium na ukladanie RAO do mora. Skúmajú sa aj ďalšie možnosti ukladania RAO a VJP, ako je ukladanie pod morské dno, ukladanie do síry, a podobne.
Inštitucionálne RAO (najmä otvorené a použité žiariče) sa v mieste ich vzniku triedia a po etape skladovania sa vo vhodných obaloch prevažne ukladajú do povrchových úložísk (okrem niektorých uzatvorených žiaričov).